Večný boj vs. sójové rožky

Je to ako Keď sa ponoríte do mora svojho obľúbeného nápoja. Alebo čokolády. Alebo lentiliek. Čohokoľvek, čo máte radi. Vlastne, čo milujete. Lebo mať rád a milovať je rozdiel. Lentilky mám rada, ale burlesque milujem. Začína to už doma pred zrkadlom. Keď chytím do ruky tú malú čiernu vec a prechádzam si ňou po hornom viečku v stope tenkej linky, svet sa zastaví a v mojom vnútri vypuknú búrlivé sexi oslavy ženskosti. A keď si nanášam na pery červený rúž a potom rozpustím čerstvo umyté vlasy, moje dievčenské JA stráca zábrany a svet sa točí len okolo mňa. Áno, presne o tom to je. O mojom dokonalom, nádhernom, hot sexi JA. A teraz trochu k zemi- obúvam tenisky, lodičky a "úbor" do tašky, a utekám do auta, aby som to stihla. Ďalších desať sexi dračíc už čaká nastúpených pred zrkadlom, tak nahodím aj ja pohľad nevinnej mačičky a dravej tigrice zároveň, opätky a sexi šatičky a môžeme začať dámy! Cítim, ako sa mi po tele rozlieva záplava endorfínov, keď sa rozcvičujeme už starou známou "sexi rozcvičkou". MILUJEM TO! Okolo mňa moje ženy, na perách červený rúž, na očiach čierne linky a predsa nie sme ako zlet maškarád po 20- tich rokoch. Sme nádherne, úžasné, sexi a hlavne, sme samy sebou. Strácame zábrany pred ostatnými a dokonca aj pred vlastným odporujúcim JA. Tajné pohľady na seba, na susedku po pravej strane, či má väčší zadok, po ľavej strane, či dala viac sexi pohľad a tá vzadu? Tá je nejaká chudá, do kelu, prečo tak dobre vyzerá v tých pančuchách? A tá v predu čo má tričko s holým bruchom, tak akože halooo, nemôžeš ísť robiť komplexy niekomu inému? A tak im tajne závidím tie pekné štíhle telá, malé kozy alebo krivé nohy neriešim, lebo veď hlavne že je chudá a hentá má ešte aj brutálne krásne vlasy...A celá moja guráž a donebasiahajúce sebavedomie spred zrkadla doma, kde som stála jediná a nemala sa s kým porovnávať, je v keli. Tak si bojujem sama so sebou, učím sa novú sexi choreografiu a sledujem, závidím, bojujem....a potom to vzdám. A poviem si, kašlem ja na to! Pozriem na seba, ako natriasam šunkami na známe tóny Marylin Monroe a neustále dokola si opakujem starú známu múdrosť- musíš sa brať takú, aká si. Pretože si jedinečná, hoci stojíš medzi ďalšími desiatimi dievčatami s rovnakým make-upom a v podobných šatách...Lenže to, čo z teba vyžaruje, je neporovnateľné, je to jedinečné. Zrazu vidno okolo Teba, ako sa cítiš, čo si zažila, kto si a kým chceš byť. No a ešte preto, že nemáš inú možnosť :) Tak trasiem šunkami ďalej, cítim sa ako bohyňa a celýýý svet mi leží pri nohách. Lebo mám opätky, ten červený rúž a čierne linky a práve som sa naučila strašne sexi pózu, ktorú pravdepodobne nikto nikdy neuvidí, ale ja ju viem a mám z toho dobrý pocit. No a tento pocit, to je zázračná vec. S týmto pocitom sadám do auta, usmievam sa do blba akoby som bola na drogách (aspoň okoloidúci vodiči si to musia myslieť) a nahlas si vyspevujem známy hit Fever od rovnako malej a o trochu menej zaguľatenej bohyne Beyonce (fakt len o trochu...ehm..). Lenže ona si to môže dovoliť, lebo ona má kvalitný photoshop. A ja mám kvalitné repráky:)

Takto nadupaná prichádzam domov a oslavujem samú seba. No tak som XL size, a čo? Stále som sexi, krásna a ešte viem aj zvádzať. No v tej chvíli by som zviedla možno tak staručkého suseda pofajčievajúceho na balkóne oproti. Hneď po príchode domov som totiž nadopovaná vlastnou dokonalosťou a sebaláskou úplne bezhranične. A tak si, samozrejme z lásky k sebe, natieram maslom zakázané rožky a rozmiešavam avokádo so sójovou omáčkou plnou cukru. Na to ukladám uvarené vajíčko, vďaka čomu rožok už dosahuje výšku prevyšujúcu rozmer mojej nemalej, ešte stále načerveno narúžovanej pusy a vtedy mi to dojde. Že to je vlastne celé ochranný systém. Že každý človek sa niečoho bojí a potrebuje sa chrániť. A tie šunky, to všetko tam navyše, to je vlastne naša ochrana. A ja som sa potrebovala ochrániť pred celým svetom. Po takom sklamaní, aké som zažila na prelome tohto roku s tým minulým, zo sveta, zo vzťahov, z lásky a z ľudí všeobecne, som sa potrebovala ochrániť pred celučičkým svetom. Hlavne, aby to zlo bolo čo najďalej od môjho srdca a duše. Dáva to celkom zmysel.. No a teraz to musím prijať. Pretože všetko musíte prijať, inak sa toho nezbavíte. Takto vás život skúša, aby ste sa naučili s vecami vyrovnávať. Lebo s čím sa nevyrovnáte, to sa s vami bude ťahať ďalej jak sopel. Ten dlhý zelený, čo máte keď ste chorí. A žijeme len raz na tomto svete, tak mám byť nešťastná, že si nemôžem dať svoj obľúbený sójový rožok s maslom, avokádom, vareným vajíčkom a kečupom? Že mám stále niečo "nezdravé" obmedzovať? No hej, takto asi neschudnem a nedopracujem sa k telu mnou vysnívanému. A na to treba aj pohyb. To je potom človek na seba taký hrdý, že aha ako som to zabehol, aha akú mám svalovicu, to preto že som na sebe zamakal. A tak.. a potom je šťastný, lebo veď endorfíny, a pokroky, a hrdosť na seba, že zase som si niečo dokázal..a potom to ide všetko, ruka v ruke, lebo všetko so všetkým súvisí a navzájom sa ovplyvňuje.

Lenže takto šťastní dokážeme byť, aj keď sa dobre najeme svojho obľúbeného jedla. Tak teraz, čo je viac? Niekedy si treba dopriať aj to zakázané. Veď vtedy to najviac chutí :) Tak si to určite viete predstaviť- nesiete si ten svoj tanier plný zakázanej dobroty, sliny vám tečú tak, že kým prídete do izby, lebo si to chcete vychutnať vo veľkom, v posteli pri filme, ťaháte za sebou mokrú uslintanú čiaru z kuchyne a keď si konečne labužnícky zakusnete ten prvý kúsok, zistíte, že tam máte sakra málo kečupu. Tak chvíľu premýšľate, či to dáte aj bez toho, ale nie. Tá chuť je taká silná, že sa donútite vstať z tej postele, samozrejme čo najrýchlejšie, aby ste už konečne mohli tú dobrotu nadžgať do seba, a ako tak urobíte ten ťah, že naraz skočíte na nohy a chytíte do ruky ten tanier, pretože nebudete predsa nosiť do postele fľašu s kečupom, zrazu len vidíte, ako vás ten rožok predbieha. Bez taniera. Potom už len počujete mľazgavé pleeesk a neveriacky čumíte na práve v sekundovej rýchlosti uplatnený zákon schválnosti o natretej strane chleba maslom. Nie, to vôbec nevadí. Ten rožok s tým zeleným avokádom a kečupom proste chcem, takže kašlem na to, že je rozplesknutý cez pol izby na drevených parketách. Jendoducho ho dvihnem, ofúknem (len tak z princípu), ubezpečím sa v duchu, že podlahu som umývala aj tento týždeň, nie len ten minulý, nonštalantne zotriem prstíkom zvyšok tej zelenej hmoty z parkiet a natriem to späť na môj vysnívaný rožok. Ešte to tak, aby mi nejaký zákon schválnosti alebo rýchlosti alebo čohokoľvek, čo spôsobilo, že mám teraz zelené parkety, zabránilo v tom, na čo sa teším celý večer. Vraj nebolo mi to súdené? Nie nie, tomuto rožku, avokádu a vajíčku bolo súdené, aby skončili v mojom žalúdku ako vysnívaná a dlho odopieraná potravina:)

A tak si s kľudom angličana roztieram ďalšiu vrstvu kečupu na rožku prstom, lebo to tak robím vždy, aj keď sa ma večne niekto pýta, či nemáme príborvý nožík. Máme, asi tri. Tak prečo? A prečo nie? Lebo takto to mám rada. Takto to ľúbim, takto to budem robiť a takto si to chcem vychutnávať. A čo keď mám pri tom 10 kíl navyše. Môj organizmus sa raz prestane brániť, a ja nebudem musieť obmedzovať také dobroty ako sú sójové rožky, aj keď budem behať cvičiť bicyklovať o 106. A dokonca sa do mňa niekto aj napriek tomu zamiloval. Mám to aj čierne na bielom :) Aj moji najbližší ma predsa ľúbia takú, aká som. A ja ľúbim sójové rožky :)

Keď sa žena zamiluje, alebo vraj neexistuje láska na prvý pohľad...

Poznáte ten pocit, keď sa vám nachvíľu zastaví čas a strácate zem pod nohami. Zaplaví vás more pocitov a emócií, ktoré ste už zabudli že existujú, alebo ste o nich doposiaľ čítali len v knihách a časopisoch. Ale zrazu cítite v bruchu lietať motýle, nie dva, či tri, ale celý kŕdeľ malých nepokojných motýlikov, ktoré sa rozšantia zakaždým, keď si naňho spomeniete. Stačil jediný pohľad a vedeli ste, že tieto oči nevidíte naposledy, pretože vo vás nechal stopu hlbokú ako studňa. A to napriek tomu, že neboli modré :) bolo v nich však niečo iné, čo vás nútilo pozrieť sa zas a zas...A až keď ste dostali príležitosť zapozerať sa zblízka, zbadali ste tie zelenkavé slniečka žiariace okolo zreničky, vystupujúce z tmavohnedého horúceho pohľadu, aby vám vypálili nezabudnuteľnú stopu na srdci. Presne tam sa toto stvorenie zapísalo, hoci ste sa zubami nechtami bránili, presne tak ako vám to radila vaša vlastná hlava. Nepoznáme sa, vidíme sa prvý raz, aj tak je z iného mesta, ktovie čo je zač, a vôbec, nečaká ho doma niekde žena, ako by sme sa stretávali, mal by vôbec záujem, a veď ja aj tak nemám čas, nebudeme si komplikovať život.....a tak ho pošlete preč, hoci má na čele napísané, že by spravil čokoľvek, aby vás bližšie spoznal. Samozrejme, že mu neveríte. Je to chlap, chce vás len dostať a pripísať si ďalší bod do svojej zbierky, alebo je momentálne sám a potrebuje niekoho, kto by javil o neho záujem, aby sa stále cítil žiadaný a dôležitý.  Toto všetko vám prechádza hlavou a srdce zatiaľ tlčie o stošesť, a tlčie aj dva dni potom, aj týždeň potom, lebo na ten pohľad nemôžete zabudnúť. Nebol to pohľad, ktorý z vás vyzlieka šaty hneď v prvých sekundách, bol to pohľad ktorý sa zabodne až do duše, aby zistil, či v nej nájde niečo blízke, niečo čo hľadá a nevie to nájsť. A všetky vaše kamarátky, sestry, dokonca aj mama už vedia, že to je ten s tými brutálnymi očami, čo vám nedá pokoj, len on o tom nevie, pretože tak to dnes nechodí, že vyklopíte priamo "hej ty, si môj princ na bielom koni", najprv to musia vedieť všetci okolo vás a donekonečna riešiť, či si ho máte nájsť na tom facebooku a poslať mu ten request, alebo to bude vrcholne trápne keď zistíte, že si vás po tých 10 pivách a pollitri fernetu vlastne ani nepamätá. A tak začnete riešiť, či ten dojem  vlastne aj u vás nezanechal len vďaka tým tekutým pochutinám, ktorým ste v ten večer neodolali. Lenže jedného dňa si tú vytúženú žiadosť na sociálnej sieti nájdete vy a v tej chvíli sa zatrasie vesmír. Lebo to nie je len, že poslal mi žiadosť, to je náš ženský svet- on na mňa myslel, on ma dokonca učite hľadal, a neposlal to skôr lebo určite ma vďaka mojim špeciálnym súkromným nastaveniam nevedel nájsť (vôbec neberiete do úvahy, že váš spoločný priateľ na facebooku je váš otec, ktorý vás má uvedenú ako dcéru :) ), a všetko je to určite obojstranné, a teraz čo, mám mu napísať prvá, alebo počkať? Hlavne tomu chcete všetkému uveriť. A tak tomu veríte. Vesmír sa otriasa druhý krát, pretože si nájdete o stotinu sekundy správu od "princa". Najprv ju ani nechcete čítať, lebo len zbožne pozeráte na to meno a vychutnávate si tie pocity, ktoré vo vás vyvoláva táto neprečítaná správa, hoci by v nej mohlo byť napísané len " Ahoj, zabudol som si u vás šiltovku, môžeš mi ju v pondelok po kamošovi poslať?" Tomu neveríte, nemeral predsa tak dlhú cestu posielania requestu na facebooku len kvôli takej hlúposti, tak správu otvoríte a vnútri vás sa zrazu udeje niečo ako malá explózia, presne vtedy sa tam naraz roztancuje aspoň tisícka motýlov, pretože vás oslovil slovíčkom, aké zrejme používa úplne bežne v konverzácii s inými ženami, ale vám je to jedno, lebo teraz to patrilo vám. A pýta sa ako sa máte. Odpovedi na túto zbežne jednoduchú otázku predchádza 6 telefonátov kamarátkam, aby sa dozvedeli, že princ sa ozval a poradili, čo mu odpísať, aby nenadobudol dojem, že ste na to týždeň čakali, ale súčasne ste neboli za úplnú netýkavku, ktorá ho odpálkuje štýlom " veď o mňa bojuj, keď máš záujem, tak si poraď a nemysli si, že to budeš mať ľahké!" Dámy, s týmto to naozaj niekedy preháňame. Kamošky samozrejme poradia, ostáva vybrať tú najideálnejšiu voľbu a tú ešte trikrát prebrať s každou, ale to sa musí udiať veľmi rýchlo, lebo on už vidí, že ste tú správu prečítali, a vy nechcete vyzerať ako totálna krava, ktorá nechá čakať na svoju odpoveď. Takže do 3 minút po 18 tich telefonátoch odpíšete niečo ako "mám sa fajn, čo ty?", čím samozrejme dáte najavo svoj nadhľad na celou situáciou (alebo si to aspoň myslíte). Váš princ ale v tomto prípade chvalabohu nie je úplná brzda, takže túto vašu "spontánnu nič nekaziacu odpoveď" rozvinie do vcelku prijateľnej debaty o ničom, no hlavne že je tam kontakt. A vy v ten večer môžete ísť spať s dobrým pocitom, že všetko je na najlepšej ceste k tomu, aby ste vzbudili záujem, hoci si nechcete komplikovať život vzťahom na ďialku. Ten vzťah tam samozrejme už vidíte, lebo ste ženy, takže mená vašich spoločných detí sú určené, odkedy ste sa dozvedeli jeho priezvisko na facebooku, takže ste boli schopné vybrať, čo sa k nemu najlepšie hodí. A zatiaľ čo sa vám váš princ neozve ďalší týždeň, vy sa presviedčate že to je ok, no v duchu už minimálne 1000x prebehlo vaše ďalšie stretnutie.

A zrazu k nemu príde. Vesmír to na vaše či už vedomé alebo nevedomé požiadanie zariadil, samozrejme úplne inak ako ste si to predstavovali. Princ sa dovalí ako veľká hviezda s meškaním asi 4 hodiny, aj to stále neviete či príde či nie, lebo hoci celý deň posiela správy vám aj ostatným zúčastneným, stále sa nevyjadruje dostatočne presne k vašim potrebám vedieť, kedy ho už zase uvidíte a uistíte sa, že tá iskra nebola len vecou fernetu. Ale on prišiel, pozdravil vás akože nič a zvyšok večera sa obaja tvárite že vy si vlastne vôbec nepíšete na tom facebooku o tom, že by to bolo fajn stretnúť sa a tak sa pozeráte všade inde len nie na seba, popritom si kontrolujete svoje reakcie lebo veď čo ak sa pozerá, hoci sa vôbec nepozerá a s napätím očakávate vyhrotenie tejto hroznej situácie. Lenže zabudli ste, že je to ON, ten pri ktorom vám stúpa tep nad normálne hodnoty a vaša normálne inteligenciou podporená schopnosť vyjadrovať sa , sa obmedzí len na veľmi ľahké odpovede s minimálnou pravdepodobnosťou zakoktania či úplného  strápnenia. A ON to nenechá len tak, ON vám pomôže. A to tak, že keď ste zrazu sami, lebo piati sa išli vyčúrať a štyria spať, prebudí svoj dovtedy tlmený zvierací pud a prisaje sa vám na pery, hlavne nech ste ticho a nech zistí, či sa oplatí pokračovať v prípadnej konverzácii, ktorá nasleduje potom. Vy omámená jeho vôňou a pohľadom samozrejme neuhnete a nestrelíte mu facku, lebo kolená sa vám podlomia a napriek tomu, že podľa vášho scenára vás mal pobozkať až na piatom rande, neodtiahnete sa, len mlčky držíte a snažíte sa nič nepokaziť. V hlave vám behá niečo ako "konečne, jeej to je príjemné, sakra, čo teraz, nechcem aby to zašlo ďalej, ale už som povolila, už viac nepovolím, bože to je príjemné, on to fakt vie..." atď. A on sa potom odtiahne a pokračuje ďalej nenútene v rozhovore o poslednom koncerte Bijou Terrier, kde si to fakt že užil, k čomu sa pripoja tí, čo sa po dlhšej dobe než je obvyklé vrátili z toho vecka. Nikto nič nevidel, všetko je nenápadné, len vám dvom je zrazu jasné, že dnes pôjdete spať medzi poslednými. A tak čumíte na ten oheň do skorého rána,  najradšej by ste boli už tri hodiny mŕtvi v posteli, ale je tu predsa princ, a tak z posledných síl obaja počkáte, kým sa vytratí aj posledný vytrvalec, aby ste mohli byť aspoň chvíľu sami. A vtedy, vtedy vás úplne nečakane uistí, že je to fakt ON. Lebo úplne "nečakane" sa na vás zase prisaje a úúúplne nečakane zase skúša ďalšie veci, no vy sa vtedy so svojou hrdosťou na čele vzopriete jeho nátlaku a poviete mu dosť, načo on patrične nereaguje a tak začnete byť nástojčivejšia, až kým mu to v tom odkrvenom mozgu nedocvakne. A teraz prichádzajú na rad dve možnosti- buď vám naznačí, že ste úplne mimo a že toto teda nečakal, a začne byť nepríjemný alebo odmeraný, alebo to rešpektuje a chce zostať vo vašej blízkosti napriek tomuto prudkému odmietnutiu. Čakáte čo bude, nechcete sa ho vzdať, no zároveň chcete dodržať svoj vnútorný poriadok. A vtom príde blesk z jasného neba, chlapec si sadne na múrik, priatiahne si vás k sebe a do vlasov vám zašepká "rešpektujem". Neviete si predstaviť krajší zvuk v tej chvíli, lebo takto ste to chceli, lebo pre vás ako ženu to znamená, že mu nejde len o to jedno, čo aj tak všetci chceme, ale nie hneď, hoci môže ísť o nezvyčajnú trpezlivosť, ale to v tej chvíli neriešite, lebo on chce zostať s vami aj napriek tomu, že ste mu práve nedali. Kde už to žijeme, že nás tešia také veci a pripadajú nám raritné, však? Neviem či je to dobou, ľuďmi, chlapmi alebo ženami, každopádne je to niečo, čo dnes ženu, ktorá hľadá viac než fyzické potešenie, zaujme a poteší viac než romantická večera alebo kvety len tak. A to ešte nevie, čo ju s týmto princom čaká....Ale minimálne si to vie všetko do detailov predstaviť :) a viete, kedy zistíte, že je to naozaj ON? Keď vám tieto predstavy do detailov plní, bez toho, aby ste sa o nich len slovíčkom zmienili. A robí ešte viac, než vôbec dokážete očakávať. A preto máte v bruchu tie motýliky. A nebojíte sa mu to povedať, lebo viete, že bude rád. A vôbec nečakáte, že vám povie "ja ich mám tiež"..a on to povie a potom vám napíše takú smsku, že by ste si ju najradšej vytapetovali na stenu oproti posteli, aby ste vedeli, že zaspávate chcená a pre niekoho dôležitá, no nemusíte, pretože on vám to ešte pred spaním zavolá.. A ráno, keď sa zobudíte, vstávate s úsmevom na tvári, lebo už vás čaká smska plná hrejivých slov,  lebo on už vie kedy vstávate a chce aby ste od rána vedeli, že na vás myslí. A tak očarená hneď zrána chodíte celý deň ako námesačná s priblblým výrazom na tvári, ktorý v mnohých evokuje len pohoršenie nad vašou zbrzdenosťou a súčasne vás nahlodávajú pochybnosti, čo sa tým snaží dosiahnuť a že to iste musí mať nejaký háčik, keď je taký zlatý...Týchto pochybností sa možno nikdy nezbavíte, ale viete čo môžete? Môžete si užívať túto pozornosť a všetko to dobré, čo vám ten človek dáva, pretože už to nemusíte nikdy zažiť. A čo je ešte krajšie, môžete mu to vracať späť, pretože on to prijme, on sa vám nebude smiať, nebude to ignorovať, on vám bude za to vďačný a dá vám to tisíckrát späť. A vy predsa tiež túžite niekoho zbožňovať, o niekoho sa starať a robiť mu život krajším. A preto sa to oplatí.