Je
to ako Keď sa ponoríte do mora svojho obľúbeného nápoja. Alebo čokolády. Alebo
lentiliek. Čohokoľvek, čo máte radi. Vlastne, čo milujete. Lebo mať rád
a milovať je rozdiel. Lentilky mám rada, ale burlesque milujem. Začína to
už doma pred zrkadlom. Keď chytím do ruky tú malú čiernu vec a prechádzam
si ňou po hornom viečku v stope tenkej linky, svet sa zastaví a
v mojom vnútri vypuknú búrlivé sexi oslavy ženskosti. A keď si
nanášam na pery červený rúž a potom rozpustím čerstvo umyté vlasy, moje
dievčenské JA stráca zábrany a svet sa točí len okolo mňa. Áno, presne o
tom to je. O mojom dokonalom, nádhernom, hot sexi JA. A teraz trochu k zemi-
obúvam tenisky, lodičky a "úbor" do tašky, a utekám do auta, aby som
to stihla. Ďalších desať sexi dračíc už čaká nastúpených pred zrkadlom, tak
nahodím aj ja pohľad nevinnej mačičky a dravej tigrice zároveň, opätky a sexi
šatičky a môžeme začať dámy! Cítim, ako sa mi po tele rozlieva záplava
endorfínov, keď sa rozcvičujeme už starou známou "sexi rozcvičkou".
MILUJEM TO! Okolo mňa moje ženy, na perách červený rúž, na očiach čierne linky
a predsa nie sme ako zlet maškarád po 20- tich rokoch. Sme nádherne, úžasné,
sexi a hlavne, sme samy sebou. Strácame zábrany pred ostatnými a dokonca aj
pred vlastným odporujúcim JA. Tajné pohľady na seba, na susedku po pravej
strane, či má väčší zadok, po ľavej strane, či dala viac sexi pohľad a tá
vzadu? Tá je nejaká chudá, do kelu, prečo tak dobre vyzerá v tých pančuchách? A
tá v predu čo má tričko s holým bruchom, tak akože halooo, nemôžeš ísť robiť
komplexy niekomu inému? A tak im tajne závidím tie pekné štíhle telá, malé kozy
alebo krivé nohy neriešim, lebo veď hlavne že je chudá a hentá má ešte aj
brutálne krásne vlasy...A celá moja guráž a donebasiahajúce sebavedomie spred
zrkadla doma, kde som stála jediná a nemala sa s kým porovnávať, je v keli. Tak
si bojujem sama so sebou, učím sa novú sexi choreografiu a sledujem, závidím,
bojujem....a potom to vzdám. A poviem si, kašlem ja na to! Pozriem na seba, ako
natriasam šunkami na známe tóny Marylin Monroe a neustále dokola si opakujem
starú známu múdrosť- musíš sa brať takú, aká si. Pretože si jedinečná, hoci
stojíš medzi ďalšími desiatimi dievčatami s rovnakým make-upom a v podobných
šatách...Lenže to, čo z teba vyžaruje, je neporovnateľné, je to jedinečné.
Zrazu vidno okolo Teba, ako sa cítiš, čo si zažila, kto si a kým chceš byť. No
a ešte preto, že nemáš inú možnosť :) Tak trasiem šunkami ďalej, cítim sa ako
bohyňa a celýýý svet mi leží pri nohách. Lebo mám opätky, ten červený rúž a čierne
linky a práve som sa naučila strašne sexi pózu, ktorú pravdepodobne nikto nikdy
neuvidí, ale ja ju viem a mám z toho dobrý pocit. No a tento pocit, to je
zázračná vec. S týmto pocitom sadám do auta, usmievam sa do blba akoby som bola
na drogách (aspoň okoloidúci vodiči si to musia myslieť) a nahlas si vyspevujem
známy hit Fever od rovnako malej a o trochu menej zaguľatenej bohyne Beyonce
(fakt len o trochu...ehm..). Lenže ona si to môže dovoliť, lebo ona má kvalitný
photoshop. A ja mám kvalitné repráky:)
Takto
nadupaná prichádzam domov a oslavujem samú seba. No tak som XL size, a čo?
Stále som sexi, krásna a ešte viem aj zvádzať. No v tej chvíli by som zviedla
možno tak staručkého suseda pofajčievajúceho na balkóne oproti. Hneď po
príchode domov som totiž nadopovaná vlastnou dokonalosťou a sebaláskou úplne
bezhranične. A tak si, samozrejme z lásky k sebe, natieram maslom zakázané
rožky a rozmiešavam avokádo so sójovou omáčkou plnou cukru. Na to ukladám
uvarené vajíčko, vďaka čomu rožok už dosahuje výšku prevyšujúcu rozmer mojej
nemalej, ešte stále načerveno narúžovanej pusy a vtedy mi to dojde. Že to je
vlastne celé ochranný systém. Že každý človek sa niečoho bojí a potrebuje sa
chrániť. A tie šunky, to všetko tam navyše, to je vlastne naša ochrana. A ja
som sa potrebovala ochrániť pred celým svetom. Po takom sklamaní, aké som
zažila na prelome tohto roku s tým minulým, zo sveta, zo vzťahov, z lásky a z
ľudí všeobecne, som sa potrebovala ochrániť pred celučičkým svetom. Hlavne, aby
to zlo bolo čo najďalej od môjho srdca a duše. Dáva to celkom zmysel.. No a
teraz to musím prijať. Pretože všetko musíte prijať, inak sa toho nezbavíte.
Takto vás život skúša, aby ste sa naučili s vecami vyrovnávať. Lebo s čím sa
nevyrovnáte, to sa s vami bude ťahať ďalej jak sopel. Ten dlhý zelený, čo máte
keď ste chorí. A žijeme len raz na tomto svete, tak mám byť nešťastná, že si
nemôžem dať svoj obľúbený sójový rožok s maslom, avokádom, vareným vajíčkom a
kečupom? Že mám stále niečo "nezdravé" obmedzovať? No hej, takto asi
neschudnem a nedopracujem sa k telu mnou vysnívanému. A na to treba aj pohyb.
To je potom človek na seba taký hrdý, že aha ako som to zabehol, aha akú mám
svalovicu, to preto že som na sebe zamakal. A tak.. a potom je šťastný, lebo
veď endorfíny, a pokroky, a hrdosť na seba, že zase som si niečo dokázal..a
potom to ide všetko, ruka v ruke, lebo všetko so všetkým súvisí a navzájom sa
ovplyvňuje.
Lenže
takto šťastní dokážeme byť, aj keď sa dobre najeme svojho obľúbeného jedla. Tak
teraz, čo je viac? Niekedy si treba dopriať aj to zakázané. Veď vtedy to
najviac chutí :) Tak si to určite viete predstaviť- nesiete si ten svoj tanier
plný zakázanej dobroty, sliny vám tečú tak, že kým prídete do izby, lebo si to
chcete vychutnať vo veľkom, v posteli pri filme, ťaháte za sebou mokrú
uslintanú čiaru z kuchyne a keď si konečne labužnícky zakusnete ten prvý kúsok,
zistíte, že tam máte sakra málo kečupu. Tak chvíľu premýšľate, či to dáte aj
bez toho, ale nie. Tá chuť je taká silná, že sa donútite vstať z tej postele,
samozrejme čo najrýchlejšie, aby ste už konečne mohli tú dobrotu nadžgať do
seba, a ako tak urobíte ten ťah, že naraz skočíte na nohy a chytíte do ruky ten
tanier, pretože nebudete predsa nosiť do postele fľašu s kečupom, zrazu len
vidíte, ako vás ten rožok predbieha. Bez taniera. Potom už len počujete
mľazgavé pleeesk a neveriacky čumíte na práve v sekundovej rýchlosti uplatnený
zákon schválnosti o natretej strane chleba maslom. Nie, to vôbec nevadí. Ten
rožok s tým zeleným avokádom a kečupom proste chcem, takže kašlem na to, že je
rozplesknutý cez pol izby na drevených parketách. Jendoducho ho dvihnem,
ofúknem (len tak z princípu), ubezpečím sa v duchu, že podlahu som umývala aj
tento týždeň, nie len ten minulý, nonštalantne zotriem prstíkom zvyšok tej zelenej
hmoty z parkiet a natriem to späť na môj vysnívaný rožok. Ešte to tak, aby mi
nejaký zákon schválnosti alebo rýchlosti alebo čohokoľvek, čo spôsobilo, že mám
teraz zelené parkety, zabránilo v tom, na čo sa teším celý večer. Vraj nebolo
mi to súdené? Nie nie, tomuto rožku, avokádu a vajíčku bolo súdené, aby
skončili v mojom žalúdku ako vysnívaná a dlho odopieraná potravina:)
A
tak si s kľudom angličana roztieram ďalšiu vrstvu kečupu na rožku prstom, lebo
to tak robím vždy, aj keď sa ma večne niekto pýta, či nemáme príborvý nožík.
Máme, asi tri. Tak prečo? A prečo nie? Lebo takto to mám rada. Takto to ľúbim,
takto to budem robiť a takto si to chcem vychutnávať. A čo keď mám pri tom 10
kíl navyše. Môj organizmus sa raz prestane brániť, a ja nebudem musieť obmedzovať
také dobroty ako sú sójové rožky, aj keď budem behať cvičiť bicyklovať o 106. A
dokonca sa do mňa niekto aj napriek tomu zamiloval. Mám to aj čierne na bielom
:) Aj moji najbližší ma predsa ľúbia takú, aká som. A ja ľúbim sójové rožky :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára